Jeden z najlepších, no navždy bez prsteňa

Basketbal sa mení. Je čoraz evidentnejšie, že je postavený na rýchlosti a fyzickosti. Aj v iných populárnych športoch začali kompetentní na profesionálnej úrovni uprednostňovať rôzne fyzické atribúty pred schopnosťou premýšľať a hrať s rozvahou. Nedá sa hovoriť o zlom kroku, je to jednoducho prirodzený vývoj športu a fanúšikovia rozhodne nie sú nespokojní. Aj tak je však smutné, keď jeden zo symbolov „old school“ basketbalu opustí aktívne športové pôsobenie.

Odchod a rozlúčka

Reč je o Stevovi Nashovi, legendárnom kanadskom rozohrávačovi, ktorý 21. marca 2015 oznámil svoj odchod do dôchodku. Po osemnástich sezónach, počas ktorých vnášal do sŕdc obrancov strach a do sŕdc fanúšikov radosť, napísal verejnosti list. Znel takto:

„Odchádzam do dôchodku.

Raz som počul niekoho povedať, že raz príde deň, keď nám povedia, že už nemôžeme hrať. Nie sme dosť dobrí. Nepotrební. Možno príliš pomalí. Keď ste teenager s nadmernými snami a rastúcou posadnutosťou, a niekto vám povie, že to nebude trvať navždy, vystraší vás to. Nikdy som na to nezabudol.

Čo som urobil? Ostal som posadnutý. Stanovil si ciele. Trénoval. Sníval. Plánoval. Prelomil som hranicu toho, čo bolo očakávané a považované za normálne. Vzhliadol som ku svojmu hrdinovi, Isiahovi Thomasovi, a pomyslel si: ‚Momentálne tomuto hráčovi nesiaham ani po päty, ale keď sa budem zlepšovať každý deň počas piatich až desiatich rokov, prečo by som nemohol byť taký dobrý ako on?‘“

Nenápadný Kanaďan

V liste ďalej Nash opisuje úvod svojej kariéry, ktorý nebol raketový ako v prípade Michaela Jordana či Kobeho Bryanta. Prvú sezónu vo Phoenixe trávil na lavičke viac času ako na palubovke a mal priemer iba desať minút na zápas. Až v Dallase, kam sa dostal vo svojej tretej sezóne, ukázal po boku Dirka Nowitzkeho, čoho je schopný. Vďaka jeho diktovaniu ofenzívy sa Mavericks dostali roku 2002 do play-off po viac ako desiatich rokoch. Nasledujúca sezóna – prvá All Star Game. Do svojich tridsiatich rokov obliekal dres Dallasu, no aj kvôli neochote majiteľa „Mavs“ Marka Cubana ponúknuť mu novú zmluvu, ktorá by skutočne odrazila Nashove kvality, sa Kanaďan vrátil do Phoenixu. Nasledovať mala zlatá éra jedného z najlepších rozohrávačov všetkých čias.

Dve MVP v drese Suns

Phoenix bol v čase Nashovho návratu v žalostnom stave. Predchádzajúcu sezónu ukončil s bilanciou 29–53 a tlak na vtedajšieho trénera Mikea D’Antoniho silnel. Nash sa však chopil systému, ktorý sa trénerovi nepodarilo implementovať do hry, a pod jeho velením Suns vyhrali 62 zápasov a dostali sa až do finále Západnej konferencie, kde však podľahli San Antoniu. Steve Nash sa po premiérovej sezóne vo Phoenixe (2004–2005) mohol tešiť zo svojho prvého ocenenia najužitočnejšieho hráča ligy, MVP. Pár rokov neskôr sa Mark Cuban nechal počuť, ako lamentuje: „Prečo nemohol hrať Nash ako MVP už u nás?“

Bolo jasné, že v drese Suns rozohráva žijúca legenda. Hráč, ktorý premieňal takmer polovicu streleckých pokusov, je neomylný z čiary trestného hodu (kariérna úspešnosť vyše 90 percent) a distribuuje loptu medzi spoluhráčov tak, že na konci sezóny má priemer jedenásť asistencií na zápas, sa musí stať skôr či neskôr členom Siene slávy.

Avšak tú najvyššiu métu sa Nashovi nikdy nepodarilo dosiahnuť. Nikdy nepatril k tým legendám, ktoré si po odbojovanom finále play-off nastokli prsteň šampióna. Steve sa nedostal ani do bojov o titul, jeho tím vždy stroskotal v konferenčnom finále. Či už proti Spurs alebo Mavericks.

Tento fakt je smutným dôkazom, že basketbal nie je vždy fér a niekedy patrične neodmení tých, ktorí by si to najviac zaslúžili. Spolupráca D’Antoniho a Nasha zmenila pohľad trénerov, hráčov, ale aj fanúšikov na basketbal a ich rýchly, svižný systém hry pravidelne dvíhal divákov zo sedadiel. Málokto môže povedať, že zmenil niečo tak stabilné a staré ako basketbal. Steve Nash to však o sebe povedať môže.

A my môžeme povedať, že bol najlepším hráčom, aký kedy nehral vo finále play-off.

Na záver vyberáme pár úryvkov z listu, ktorým sa Steve Nash rozlúčil s basketbalovou verejnosťou. Celý ho môžete nájsť tu.

„Vždy ma bude bolieť, že Phoenix Suns nikdy nevyhrali titul, ktorý si počas nášho pôsobenia zaslúžili. Mali sme aj smolu, ale vždy, keď na to spomínam, myslím na to, ako som mohol ešte raz vystreliť, nestratiť loptu, alebo lepšie prihrať. Ale nič neľutujem. Hala bola vždy vypredaná a atmosféra bola skvelá. Bolo to najkrajšie obdobie môjho života. Ďakujem, Phoenix.“

„Minulú jar, keď som sa vrátil na palubovku, dostal som „standing ovation“ od divákov v Staples Center (hala Los Angeles Lakers, kde odohral Nash svoje posledné tri sezóny poznačené zraneniami, pozn. red.). Bolo to temné obdobie mojej kariéry a toto gesto je jednou z mojich najkrajších spomienok. Na internete sme boli svedkami veľkej negativity, no počas mojich takmer troch rokov v LA som nikdy nestretol niekoho, kto by mojím smerom vyjadril niečo iné ako náklonnosť a podporu.“

„Pravdepodobne už nikdy nebudem hrať basketbal. Je to horko-sladké. Už teraz mi veľmi chýba hra, ale veľmi sa teším na to naučiť sa niečo nové. Tento list je pre každého, kto vzal moju kariéru na vedomie. Zo srdca sa prihováram deťom na celom svete, ktoré netušia, čo pre nich skrýva budúcnosť a ako si v nej nájsť miesto. Keď myslím na svoju kariéru, nemôžem si pomôcť myslieť na chlapca so svojou loptou, ktorý sa postupne zaľúbil. Tak sa vidím a videl som sa celý čas počas môjho príbehu.“

Zdroj: www.basket.sk